Asociácia volejbalových rozhodcov, Slovensko


ME mužov v Dánsku a Poľsku očami Petra Bajčiho - zostáva aj na finále!!!

29. september 2013

V dňoch 20.-29.9.2013 sa v Poľsku a Dánsku konajú Majstrovstvá Európy vo volejbale mužov. Okrem našich chlapcov v reprezentácii, ktorým všetci držíme palce, sa ME zúčastňuje ako člen Jury prezident SVF Ľubor Halanda a ako medzinárodný rozhodca sa na svojich posledných ME predstaví Peter Bajči. V nasledovnej časti nájdete jeho aktuálne postrehy…

Report č. 9 - 29.9.2013

Ahoj z Kodane v posledný deň Majstrovstiev Európy mužov vo volejbale.

Semifinálové zápasy sú za nami. Obavy, ktoré sme mali z prostredia, v ktorom sa hralo, sa naplnili. Hoci slnko spoza mrakov vyšlo okolo dvanástej, halu to samozrejme nevykúrilo. Pri začiatku nášho zápasu tam bolo 16 stupňov pri stolíku zapisovateľa, ale keď som vyliezol na kolík, tam bolo určite menej, prievan ako hrom a aj keď som bol naobliekaný, tak mi ťahalo na chrbát ako v kabriolete. Keď som sa chytil kolíka alebo zábradlia na rozhodcovskej stoličke, tak mi ruky „primŕzali“. V treťom a štvrtom sete som si už musel ruky hriať intenzívnym trením. Milan Labašta v zápase po nás sa vraj celý zápas triasol ako osika. Osvetlenie oproti predchádzajúcemu večeru upravili, ale bolo to rovnako na figu lebo to bol mdlé, slabé, síce rozptýlené rovnomerne po celej ploche, ale slabé. A na začiatku nášho zápasu – ešte v podstate celý prvý set – na ihrisko cez zle zastreté presklené plochy v asi 30 metrovej výške svietilo slnko, ako v nejakej školskej telocvični. No paráda. Ešte som nezažil, aby si na takom podujatí družstvo vyberalo stranu ihriska pre prvý set podľa toho, ako bude svietiť slnko a aby nahrávač vôbec niečo videl. No jednoducho paráda. To boli podmienky pre semifinálové zápasy ME!

V oboch zápasoch sa už použil challenge systém na overenie rozhodnutí. Overovať sa na žiadosť družstva môže rozhodnutie o lopte „in – out“, dotyk lopty o anténku, prešľap pri servise, prešľap útočiaceho zadného hráča na útočnej čiare a chybný dotyk siete. V našom zápase sa zrejme aj podmienky podpísali pod niektoré veci. V prvom rade tlak na čiarových, ktorí si viac uvedomovali dôležitosť zápasov. Mal som asi šesť takých situácií, v ktorých som vôbec kvôli hráčom nevidel dopad lopty, zobral som rozhodnutie čiarových a bohužiaľ po dvoch „challenge“ družstiev v prvom sete  dvoch v druhom sa potvrdila naša chyba. Istým spôsobom to situáciu upokojovalo, lebo sa objektívne overilo, ako situácia dopadla. Na druhej strane to do atmosféry zápasu prinieslo trochu akejsi neistoty. V podvedomí ma to nejako zaťažovalo a vyvádzalo z koncentrácie, predovšetkým s ohľadom na to, že čiaroví boli nie vo svojej koži. Trochu vzrušenia bolo na začiatku prvého setu kvôli jedným malým „malíčkovým“ tečom, ktoré sme nevideli, ale teč nie je dôvodom na „challenge“. To si v prvom momente kapitán Srbov Nikič neuvedomil a radšej sa ma prišiel spýtať, či môže. Ak by rovno požiadal, tak by to bol dôvod na trestanie za zdržiavanie. Ďalšie vzrušenie nastalo na konci druhého setu, ktorý Rusi trestuhodne prešustrovali, keď v jeho polovici mali pohodlný 5 bodový náskok a prehrali ho v podstate vlastnými chybami. Posledný bod na 26 som zapískal potiahnutú loptu Muserskému na útoku na rýchliku. Rusi vyskočili proti mne, ale po zápase aj sám Muserskij Andrejovi Zenovičovi povedal, že to bolo správne odpískané, že ju ťahal. Potvrdil mi to po zápase aj Jan Rek, ktorý nás hodnotil. Na začiatku tretieho setu si za výstup po tom odpískanom ťaháku vyslúžil žltú kartu libero Rusov Verbov. Prijal ju s úsmevom. Toto rozhodnutie mi dodalo do ďalšieho priebehu zápasu viac istoty, viac som sa spoľahol na seba a v zápase bol už pokoj. Celkovo bolo v zápase veľa technických vecí na rozhodovanie, aj potiahnuté lopty, anténky, dvojáky, tesné prelety okolo anténok, ťažké lopty v poli. Rusi ešte poriadne zahazardovali aj s tretím setom, keď prišli o sedem bodový náskok po dvojitom striedaní. Vyhrali ho však tesne a štvrtý už zasa absolútne jasne na 15 a postúpili do, pre nich očakávaného, finále.

Prerušil som písanie kvôli poslednému mítingu a už som späť. Druhý semifinálový zápas po prvom pomerne jednoducho vyhratom sete Bulharov nabral iný smer, hrali akoby bez záujmu, nasadenia a bez emócií. Taliani sa na konci prvého setu rozohrali, stiahli trochu desať bodovú stratu a dali do zápasu dušu. Zaslúžene vyhrali ďalšie tri sety a po výborných výkonoch Bulharov v predchádzajúcich zápasoch, trochu neočakávane budú súperom Rusov vo finále. Milan Labašta odviedol výborný výkon, jemu aj viac zabrali čiaroví, mal však na dvojke neistého Ahtiho Huhtanisku. Od druhého setu bol pánom situácie a rázne si doviedol zápas až do konca.

Toto boli aj najdôležitejšie veci, ktoré sa na mítingu spomenuli. Na jednej strane pokoj a menšia dôraznosť vyplývajúca z viacerých okolností a na druhej strane rázne, v niektorých momentoch až suverénne vedenie zápasu (čomu sa ale vôbec nemožno diviť, kvôli slabšej podpore od Ahtiho). Že sa od nás žiada niečo uprostred. S Milanom sme spoločne skonštatovali, že v našom veku je veľmi ťažko zmeniť svoj štýl. Každý sme nejaký.

Z toho a z rozboru malých detailov vonkajšieho prejavu našich zostáv, pôsobenia v zápase a v snahe podstúpiť čo najmenšie riziko v zápasoch a akceptovateľnosti vyplynula aj nominácia na záverečné zápasy:

  • 15.00: BUL–SRB, Pasquali–Zenovič, rezerva Bajči
  • 18.00: ITA–RUS, Labašta–Dudek, rezerva Huhtaniska

Idem si teda pozrieť oba zápasy. Škoda, nevyšlo to.

Už sa teším domov.

Peter

Report č. 8 - 28.9.2013

Ahoj všetkým.

Tak dnes už pôjde skutočne do tuhého. Prípravy na semifinálové zápasy dosiahli včera najvyššie obrátky. My šiesti sme to mohli vnímať vďaka tomu, že sme na začiatku nášho skoro celodenného výletu a prechádzke po meste mali možnosť zájsť na futbalový štadión so zaťahovacou strechou, kde sa budú hrať záverečné zápasy. Aréna pre volejbal bude zriadená na jednej kratšej strane štadióna oddelená od nezakrytého trávnika ohromnými závesmi. Keď sme boli v hale – niečo pred jedenástou, ani zďaleka to nevyzeralo tak, že by sa tam už popoludní mali konať tréningy všetkých štyroch semifinalistov. Roboty tam bolo „ako na kostole“, stavala sa tribúna na strane zapisovateľského stolíka, montovalo sa osvetlenie a ozvučenie, naťahovali sa káble, hrmotu a prachu všade, o taraflexe ani chýru ani slychu. Nevyzeralo to dobre. A k tomu všetkému – zima. Vykurovací systém tam nebudú žiadny inštalovať, ale bude vraj teplo – 19 stupňov sľubujú. Predpoludním tam bolo okolo 10 stupňov, všade prievan, pootvárané brány, kadiaľ chodili mechanizmy a personál. A to už bola strecha zavretá. Radšej sme sa pobrali preč, nech nám nie je do plaču.

Prehliadku mesta sme začali prístavom, kde sme sa šli pozdraviť s malou morskou pannou, sediacou už neviem koľké roky na tom istom kameni. Svetoznáma socha rozprávkovej bytosti nám zasa pripomenula osobnosť H. C. Andersena. Ďalej sme asi z kilometra videli najväčšiu loď sveta, ktorá práve kotví v Kodanskom prístave. Kolos, určený na prepravu kontajnerov, má do dĺžky vyše 500 metrov a naložia naň až 18.000 veľkokapacitných kontajnerov. Aj z tej vzdialenosti to pôsobí až neuveriteľne. Je dvakrát vyššia ako štvorposchodové domy tesne pri prístave. Ďalej sme videli kráľovský palác s výmenou čestnej stráže, vojenskú pevnosť z 18. storočia, nové dánske národné divadlo a budovu opery, tiež na brehu mora, ako v Sydney. Všetko zaujímavé príklady modernej architektúry. Zašli sme do nových pokojných milionárskych štvrtí, kam sa môžu majitelia jácht dopraviť svojou loďou až prakticky na prah svojho domu. Skončili sme v Christianii – miestom, kde právo a zákon sú iba akýmsi mýtom. Tu, v dištrikte, ktorý sa stal symbolom vzdoru proti systému, sa na ulici verejne predávajú drogy. Chlapík (nie jeden ani desiati) má rozložený stánok – stolík so slnečníkom, na ňom pekne poukladaný tovar aj pekne s cenovkami. A zákazníci chodia. Polícia nie. Boli už nejaké pokusy celú Christianiu zlikvidovať, ale vždy vstala ako Fénix. Tak to zatiaľ nechávajú žiť svojím životom, nikam sa to nerozrastá. Ale tie stratené existencie, ktoré sme tam videli, jasne ukazujú, že je to pre ne cesta do pekla. Skoro som pri prehliadke prišiel o fotoaparát, ale to je na dlhšie rozprávanie.

Večer nás čakala ešte kontrola haly a opäť nácvik s kompletným personálom. O desiatej večer. Mali sme na to 45 minút komplet, v novom prostredí, aspoň že vyberali z doterajších účastníkov tých najlepších. Ale večer nebolo hotové osvetlenie a keď ho zapli, tak síce v strede ihriska bolo 3000 luxov, ale vo voľnej zóne, pred lavičkami, pri reklamných paneloch bolo pološero. Absolútne nevyhovujúce. A zima – stále 12 stupňov. Vykurovací systém žiadny, ale organizátori sa spoliehajú na to, že halu vykúri slnko a diváci. Keďže na divákov sa spoliehať nemožno – tých príde určite menej, akoby ich bolo, keby v semifinále hrali aj Poliaci, zostáva len slnko. Ale tu je od rána zamračené a podľa posledných správ z mítingu – Žarikov bol ešte na kontrole haly, je tam stále len 13°–C. A ani osvetlenie ešte nie je v poriadku. Budú ho kontrolovať ešte dve hodiny pred prvým zápasom. Pre nás to znamená poriadne sa naobliekať.

V tom obrovskom priestore pri zlom osvetlení hráči strácajú orientáciu, nevedia si nahrať, ani poriadne nadhodiť na servis. Všetky tímy s tým majú problém a vzhľadom na chlad si vydobyli o päť minút dlhšiu rozcvičku pred oficiálnym začiatkom protokolu. Dnes dopoludnia Rusi z dôvodu obáv zo zranení kvôli tomu chladu po 30 minútach zrušili tréning. A to nehovorím o problémoch so šatňami, vzdialenosťami k nim, k toaletám pre hráčov. Vyzerá to na poriadne fiasko.

Na mítingu sme pohovorili o podrobnostiach challege systému na overenie rozhodnutí rozhodcov, a potom už nasledoval hlavný bod programu – nominácie. Tu sú:

  • 15.00: SRB–RUS, Bajči – Dudek, rezerva Pasquali
  • 18.00: ITA–BUL, Labašta – Huhtaniska, rezerva Zenovič.
    • Aký to bude mať vplyv na nominácie na finálový deň nikto nevie, ale Milan a ja v ňom zrejme nebudeme (iba ak ako rezervy).

      Do tretice pískam teda rovnaký súboj v semifinále ME, prvýkrát ako jednotka. Piotr má s challenge systémom dlhoročné skúsenosti a tu ho robí vraj tá najlepšia skupina poľských technikov. Tak aspoň to má svoje výhody.

      Držte palce.

      Report č. 7 – 26.9.2013

      Srdečne zdravím všetkých doma. Po včerajšom a aj dnešnom dlhom dni som sa dostal až teraz neskoro večer (22.30) k tomu, aby som čo-to znovu zreferoval.

      Predpoludním sme asi jeden a pol hodiny strávili prehliadkou skanzenu priamo v meste, kde sú nielen originálne mestské domy, vrátane domu starostu mesta, zachované v pôvodnom stave na svojom mieste, ale aj, tak ako aj u nás, presťahované z rôznych iných lokalít. Netradičným obchodíkom v jednom z objektov bol obchod s elektronikou zo sedemdesiatych rokov. Samozrejme všetky kusy tam boli plne funkčné a neboli ani na dánske pomery vôbec lacné. Čo ma však najviac udivilo, že v jednom z objektov – sedliackej usadlosti – pracovali v dobových odevoch asi šiesti ľudia – zbierali bielizeň, varili, predávali v malom obchodíku, jedli v otvorenej kuchyni. Pozvali nás dnu, aby sme sa mohli pozrieť , ako to u nich vyzerá. Na rovinu sme sa spýtali, či sú len personálom a tá ich činnosť je prezentáciou spôsobu života v 19. storočí a či tam aj spávajú. Mladá dievčina – mohla mať tak okolo 20-25 rokov nám perfektnou angličtinou vysvetlila, že oni nie sú personál, oni tam skutočne žijú ako v roku 1864 so všetkým, čo k tomu patrí – na svojom hospodárstve (vrátane hospodárskych zvierat a záhrady) si všetko dorábajú, čo k životu potrebujú a svoje výrobky aj v obchodíku návštevníkom predávajú. Normálne mi spadla sánka, že sa niekto takýmto spôsobom v podstate uprostred moderného veľkomesta rozhodne žiť a dokáže fungovať. Je otázka, do akej miery je to v podstate možné, aby to bolo autentické, ale k tomu sme sa už v debate pre akútny čas na odchod nedostali. Skutočne neočakávané.

      Včerajšie štvrťfinálové zápasy mali svoju kvalitu, ale tak, ako som už skôr naznačil, napríklad taliansky výber, výrazne zmenený a omladený zatiaľ neprodukuje to, na čo sme boli u nich zvyknutí. Podobne sa to dá hodnotiť u Srbov. To je môj pohľad zo strany rozhodcu, odborníci by k tomu vedeli povedať určite oveľa viac a zasvätenejšie. V zápase ITA vs. FIN bola tak trochu kuriózna situácia, keď na lavičkách tímov sa ako kormidelníci stretli Mauro Berutto a Tomy Sammelvuo, ktorí majú k sebe blízko z Berrutovho šesťročného pôsobenia pri fínskej reprezentácii. Tomy bol počas celých tých rokov spoľahlivým kapitánom. Preto sa aj pri podávaní rúk pred zápasom pri nás s Andrejom Zenovičom so smiechom v objatí zastavili a vraj, ak sa budú dnes počas zápasu hecovať a hádať, tak si to nemáme všímať, lebo je to čisto osobné, ale kamarátske. K ničomu takému však samozrejme neprišlo a aj po zápase sa lúčili vo veľmi priateľskej atmosfére. Berutto však vytešený po víťazstve 3:1. Zápas to nebol pre žiadneho zo súperov jednoduchý. Taliani podľa mňa aj z rešpektu pred súperom už dali na súpisku aj svojho nie celkom doliečeného (podľa jeho vlastných slov) kapitána Savaniho, ktorý skupinové zápasy a play-off ani nefiguroval v zostave kvôli zranenému kolenu. Nakoniec však do zápasu nezasiahol.

      S Andrejom Zenovičom sme spolu pískali po dosť dlhom čase. Bude to znieť otrepane, ale mne sa pískalo dobre aj vďaka už ozaj príkladnej robote čiarových. Aj vďaka nim sa zápas vyvíjal fajn. Ja som mal v prvom sete zrejme zapískať jeden dvoják fínskemu nahrávačovi (potvrdili mi to aj kolegovia), ale nejako som to aj s reakciou talianskeho trénera rozchodil. Vzrušenie  a krátke prerušenie nastalo vo štvrtom sete, keď zapisovateľ po už jednom získanom bode Fínov za stavu 17:18 z ich pohľadu oznámil nesprávneho hráča na podaní. Aj Taliani reagovali bleskovo a Travica, ako kapitán v hre zasa ku mne dobehol a pre neho typickým spôsobom protestoval a domáhal sa nápravy. S pokojom Andrej na dvojke situáciu ukočíroval, postavenie a bodové zisky sa dali do poriadku a pokračovalo sa do konca zápasu už prakticky bez problémov. Najviac ma teší ozaj dobrá spolupráca s čiarovými. V zápase boli aj veľmi pekné výmeny a zápas sa hľadisku, už menej zaplnenému v porovnaní so zápasom Dánov z play-off, musel páčiť. Bojovní Fíni dosť  potrápili výber z Apeninského polostrova, ale v každom z troch vyhratých setov boli Taliani o ten malý bodový rozdiel lepší. Taliani sa po víťazstve zaslúžene tešili, pretože postup do semifinále je už reálnym bojom o medaily.

      Druhý zápas Belgičanov a Srbov ako rozlúčku s ME na kolíku pískal Volker Schiemenz a dvojku mu robil Milan Labašta. Impulzívni Srbi sa za stavu 1:1 na sety v treťom sete zahrávali s ohňom, keď celý set len doťahovali Belgičanov, odvrátili ich päť setballov a premenili hneď svoj prvý. To asi chlapcov okolo kapitána Depesteleho zlomilo a posledný set prehrali pomerne hladko na 18, keď skorigovali vysoký bodový rozdiel až celkom v závere. V tomto zápase už neprodukovali to, čo predvádzali hlavne v zápase s Talianmi v skupine. V zápase padla jedna žltá karta pre Srbov a môžu byť radi, že iba žltá. Pretože, ako sa vyjadril sám Milan, kým napochodoval k Volkerovi pod kolík s oznámením o správaní sa Srbov, tak to predýchal a napočítal do desať. To situáciu nakoniec upokojilo a mali zápas pod kontrolou.

      Do hotela sme sa dostali zasa neskoro v noci. Po večeri sme sa rozlúčili s Volkerom a Nihatom Ermihanom, ktorí o piatej ráno opúšťali ME. Vo štvrtok ráno nasledovalo už tretie balenie sa a štvorhodinový presun minibusom na finálovú časť do Kodane. Cestou sme sa zastavili pri diaľnici pri monumente postavenom na najvyššom kopci Dánska – 170,9 m nad morom a opäť sme sa previezli cez 18 km dlhý most. V Kodani sme hneď po príchode a neskoršom obede absolvovali dosť dlhú obhliadku centra a nachodení sme aj absolvovali krátky „brífing“ s Gennadijom Žarikovom. V hoteli sme postretali kopu známych z celej Európy, ktorí sa vo štvrtok schádzali na piatkový a sobotný kongres CEV. Za SVF sú tu prezident SFV Ľubor Halanda a viceprezident Tomáš Singer.

      Zajtra nás čaká ešte jeden v podstate voľný deň, okrem ranného mítingu nás čaká až večer o 22.00 kontrola haly a o 23.00 technický míting. Prečo tak neskoro? Pripravuje sa totiž ihrisko na futbalovom štadióne so zasúvacou strechou. Dnes tam ešte bol nejaký zápas a na kompletnú prípravu majú organizátori 24 hodín. Dodatočne vraj upravovali kapacitu hľadiska z pôvodne plánovaných 12.000 miest na 8.000, a to hlavne preto, že organizátori už nepočítajú s inváziou poľských „kibicov“ po vyradení ich reprezentácie vo štvrťfinále Bulharmi. Zvedaví sme, ako to zvládnu a ako to celé aj s naplnenosťou haly počas semifinálových zápasov a bojov o medaily dopadne.

      Z Kodane

      Peter

      Report č. 6 - 25.9.2013

      V utorok už začína ísť do tuhého. Súboje play-off o postup do štvrťfinále u niekoho rozhodujú o úspechu alebo neúspechu. Začal si to každý uvedomovať a na našom rannom mítingu nám to Gennadij Žarikov nezabudol pripomenúť. Až včera ráno sme dostali hodnotenie predchádzajúcich zápasov ešte z Odense – ja som dostal 95 za svoje vystúpenie ako jednotka ITA vs. BEL.

      Po mítingu sme sa odviezli do múzea moderného umenia tu v meste. Veľmi zaujímavá budova, ktorá mi pripomína Gugenheimovo múzeum v New Yorku a aj expozícia interesantná. Videoprojekcie, netradičné inštalácie a objekty, zrkadlové priestory. Na streche snáď vo výške 60-70 m nad mestom presklená kruhová galéria s dúhovými sklami. Interesantný priestor. Pofotil som čosi, snáď by z toho mohli byť zaujímavé fotky.

      Po dvoch hodinkách obed a odpočinok na lôžku. Už sa mi to žiadalo, ako zvyknem, pred zápasom si trochu oddýchnuť. Doteraz na to nebol čas. Prvý zápas ITA–NED (Schiemenz–Labašta) skončil 3:1 pre Talianov. Po prvom tesne prehratom sete sa Holanďania akoby zľakli toho, že môžu vyhrať a tak Taliani so svojou dobre organizovanou hrou získali prevahu a pomerne jednoducho vyhrali ďalšie tri sety. Aj keď mladý taliansky tím (je tu až 8 nových hráčov) zatiaľ nedosahuje kvality svojich predchodcov a generačná výmena je u nich v plnom prúde, má stále vysokú úroveň.

      V našom zápase o 20.00 SRB vs. DEN sa očakával jasný výsledok v prospech Srbov. Pred skoro úplne plnou halou s vynikajúcou atmosférou sa domáci Dáni síce snažili, ale ich výkon zaostal za tým, čo produkovali v Odense. Srbi v prvých dvoch setoch dominovali (ako sa múdro píše) vo všetkých herných činnostiach, a preto si dovolili vo štvrtom prestriedať a zo základu zostali na ihrisku akurát blokár Stankovič a nahrávač Nikola Jovovič (už nie Grbič). Zápas sa začal z nášho pohľadu trošku nešťastným rozhodnutím Piotra na kolíku, keď som mu ukázal v poli jemný teč, on ma však nezobral, Dáni protestovali a asi to spôsobilo Piotrovi, že sa celý zápas asi cítil nejako nesvoj. Mne sa pískalo dobre, pokojne, zasa som videl aj z pozície dvojky teče, ktorými som v niektorých situáciách Piotrovi pomohol. Došlo však aj k tomu, že Piotr dal novú loptu, keď po srbskom bloku lopta dopadala na zem, ale blokár ju ešte stihol vykopnúť hore, čiarová však zástavku zapichla a Piotr odpískal „in“. Ja som mu naznačil, že jednoznačne chyba nenastala. Vehementne protestujúci Srbi, ako to už oni vedia, skoro vyliezli k nemu na kolík, preto si ma k sebe zavolal a potvrdil som mu, čo som videl. Dáni ani nemukli, lebo to videli všetci, že bola lopta odohratá korektne. Neskôr sa ešte po útoku a bloku na čiare stretli súperi, postúpali si po nohách, ale keďže to bolo po akcii, nikto čiaru neprekročil, ani neprekážal v hre, lopta bola kdesi úplne inde, odpískať som nemohol. Dánom sa to síce nepáčilo, ale nič sa nedalo robiť. Napriek prehre boli po zápase domáci za kráľov a hala ich vytlieskala dlhotrvajúcimi „standing ovations“. Aj nám veľmi pekne poďakovali s tým, že (okrem toho prvého teču) boli naše rozhodnutia korektné. Ja som si opäť na zápase „pochutil“.

      Po včerajšej prehre našich s Rusmi a Poliakov v dráme s Bulharmi sme sa stali s Piotrom neutrálnymi rozhodcami. Uvidíme, aký to bude mať vplyv na rozhodnutie o nasadení na dnešné štvrťfinálové zápasy a zotrvaní do konca turnaja v Kodani. Prekvapenia sa dejú a podľa Piotra bude mať vyradenie Poliakov už v play-off neblahé dôsledky nielen pre trénera Anastasiho (asi ho vyhodia), ale aj na finančnú situáciu v celom poľskom volejbale. Sponzori totiž chcú výsledky. Budeme si na to ale musieť počkať.

      Teraz nám o chvíľu začína míting, a potom dopíšem dnešné nominácie.

      Ani ste nezbadali a trištvrte-hodina prešla. Tak už len narýchlo:

      • 17.00: FIN–ITA, Bajči–Zenovič
      • 20.00: BEL–SRB, Schiemenz–Labašta, na oboch ako rezerva Dudek.

      A na záver: nominácie do Kodane – zostávajú šiesti: Labašta, Dudek, Zenovič, Pasquali, Huhtaniska a Bajči

      Prekvapení sme, že nezostáva aj Volker a on je z toho tiež smutný. Povedal ale: „To je život.“

      Takže z končiacich zostávam sám.

      Držte palce aj naďalej

      Peter

      Report č. 5 – 23.9.2013

      Pekný deň všetkým. Dnešný report bude pomerne krátky, lebo stojí za to venovať sa hlavne zápasom. Včera – teda v nedeľu po mítingu – ohodnotenie som spomenul už minule, sme sa všetci štyria vydali na malú hodinovú prechádzku v tichej štvrti prízemných rodinných domčekov, vyfúkalo nás, prevetralo hlavy. Nasledoval obed. Tu sa trochu pristavím. Keďže sme bývali vo štvorhviezdičkovom hoteli, tomu zodpovedala aj úroveň a spôsob stolovania. Navyše, ak je kuchyňa ocenená. Všetko na veľkých tanieroch, vynikajúce chute, neobvyklé kombinácie, naaranžované ako na výstavu (potom to pre nedostatok času doslova človek zhltne). A to bol problém. Všetko strašne dlho trvalo. Objednávka, príprava predjedla, servírovanie, čašník povie, čo to v tom pravom hornom rohu máte, čo je vľavo v strede a čo zasa dolu to malé červené atď. Na to sa dá pristúpiť a akceptovať to, ak máte čas, nikam nemáte naponáhlo a môžete o tom jedle debatovať, či už zasvätene alebo len tak: „bolo fajnô“. My sme mali ale od usadnutia k stolu do odchodu do haly hodinu a trištvrte (aj v sobotu a nedeľu) a len tak-tak sme to stíhali a bez obligátneho oddychu pred zápasom. Na nedeľnú večeru sme to už zariaďovali tak, že už na obed sme si vybrali z večerného menu a keď sme odchádzali z haly, oznámili sme, že môžu začať variť. Snažili sme sa s nimi takto vybabrať, ale aj tak sme to skrátili len o polhodinu. Nuž – majstri kuchári… Malo to ale jednu nespornú výhodu – neprejedli sme sa. A ako to tak po prvom obede už tu v Aarhuse v hoteli Royal vyzerá, bude to obdobné: dlho, málo, ale dobré.

      Takže zápasy: aj prvý Dánsko vs. Bielorusko o postup a druhý Taliansko vs. Belgicko o prvenstvo v skupine a priamy postup do štvrťfinále boli päťseťáky. Dánski Vikingovia oslavovaní nadšenými divákmi postúpili do play-off. Hodnotí sa to tu ako najväčší úspech dánskeho volejbalu v histórii. Náš zápas squadry azzury a tímu zo sídla EU začal jasnou prevahou Talianov, hrali vo veľkom štýle až do stavu výrazného vedenia 20:12. Reku za hodinu máme vybavené. Vtedy sa niečo stalo – nevieme čo, ale Belgičania boli zrazu ako vymenení. Dovtedy nezastaviteľného Zajceva trikrát chytili blokom – dostal to pod nohy, raz smečoval do autu, raz do siete, nejaké nechytené príjmy a zrazu bolo po sete – 25:23 pre Belgicko. Koncovka z ich pohľadu 13:3. Berrutovo družstvo zostalo ako obarené a podľa toho vyzeral aj druhý set. Taliani sa predsa len pozviechali, tretí set vyhrali s pomerne jasným rozdielom na 18, ale nervozita u nich stúpala. Štvrtý set stále viedli o pár bodov, ale v koncovke sa na nich veľmi účelne a obetavo hrajúci Belgičania dotiahli a zdramatizovali ho. Trochu so šťastím priviedli Taliani zápas do tie-breaku, ale vďaka rozbehu z konca štvrtého setu sa „červení diabli“ odpútali hneď od úvodu a jasne vyhrali 5. set na 9. Dôkazom demoralizácie Talianov bolo pokazené podanie pri druhom Belgickom matchballe.

      Pískalo sa mi v pohode. S Volkerom Schiemenzom sme si sadli aj ľudsky aj rozhodcovsky. Videli sme sa, pomohli sme si, keď bolo treba. Navyše čiaroví tentoraz pracovali ako hodinky. Zlepšovali sa od zápasu k zápasu a na tento asi najnáročnejší zápas vybrali asi tých najlepších. Ukázali úplne všetko, okrem dvoch takých nechtových tečov na talianskej strane, ktoré som zachytil. Taliani síce nie často takéto veci priznajú, ale keď videli, že máme zápas pevne v rukách, poslušne zakaždým zdvihli ruky. Nervozita zo zlého vývoja sa u nich prejavila hlavne snahou nejakým spôsobom na mňa dorážať, trochu ťahať čas, ale keď som poprvýkrát debatu pod sieťou ukončil dohovorom s kapitánmi, aby sa venovali hre a svojmu výkonu a nie súperovi, bol na čas pokoj. Také typicky talianske – viac si všímajú, ako sa správa súper, aj keď to vôbec nie je namierené k nim. V tej situácii po útoku Belgičanov a bloku Talianov lopta s jemným tečom smečiara skončila v aute na belgickej strane. My sme teč samozrejme videli, odpískali, ale belgický smečiar rýchlo zdvíhal ruky, že „ja nič, ja muzikant, ja som teč nemal“. A Taliani namiesto toho, aby sa pozreli na mňa, čo pískam a signalizujem hneď sa do neho púšťali, že prečo to zapiera a ku mne dobehol Travica ako kapitán, že „aha, on klame, aha, čo hovorí, že nie, nie, nie“. Už som len čakal, že do toho vloží aj „ale, mámáááá, to on je taký bakaný…“. Ja mu na to, že či vidí čo pískam, on, že vraj áno, ale „on je taký… béééé“. No aj mi bolo do smiechu (možno aj teraz vám), ale som musel zakročiť, tak som to riešil tou debatou s kapitánmi. Ešte raz čosi podobné vzniklo na konci dramatického štvrtého setu, keď zasa prišiel za mnou Depestele (kapitán Belgičanov), že vraj Berutto im spoza čiary hovorí vulgárne slová. Jednak v hluku nepočuť, po taliansky viem síce pár slov, poznám aj „vybrané“, ale ani tušiť na kolíku nemôžem, či on hovorí niečo k svojim, keď je tak obrátený napoly do ihriska. Volker tiež tieto veci nezaregistroval, ani nemohol, tak to skončilo opäť dohovorom obom kapitánom, obišlo sa to bez karty. V zápase neboli žiadne sypačky, alebo čosi podobné. Dal som iba jednu žltú za zdržiavanie, keď sa po time-oute pán Zajcev blahosklonne dostavil ako posledný na ihrisko s oneskorením. Hneď vedel koľká bije. On je tým známy a myslí si, že sa mu to prepečie. Neprepieklo sa. Odvtedy vždy, keď vstupoval do ihriska, sledoval ma očami, či dávam na neho pozor a už sme sa na tom zabávali obaja. Ja som si zápas skutočne užíval. Ostatne, ako celý tento posledný rok a každý zápas.

      Hodnotenie sme na prekvapenie ešte dnes na mítingu nedostali (nebolo času vytlačiť ho), ale vraj very good.

      Toľko k včerajšku – nedeli. Dnes ráno sme sa spakovali a o 8.30 sme vyrazili na cestu do druhého najväčšieho dánskeho mesta, trisopäťdesiattisícového Aarhusu (čítaj Órhusu). Hotel Royal, stará historická budova v centre a tomu zodpovedajúci interiér. Budem spať v štýlovej izbe, akoby v múzeu. Na cenu ubytovania sa radšej nepýtam. Dnes sme akurát absolvovali krátky míting po príchode, obed a krátku prechádzku centrom, ale robota nás ešte len čaká. Musíme za hodinu stihnúť opäť kliniku – nácvik celého protokolu s komplet personálom, od čiarových rozhodcov, zapisovateľov, podávačov, utieračov, nosičov vlajok až po tých najdôležitejších – quickmopperov. Ukázalo sa aj v Odense, že ak tí šľapú ako hodinky, prakticky nedochádza k žiadnemu zdržaniu v zápase. Písal som, že s tými deckami bola radosť robiť a keď som im v druhý deň dal dve veľké čokolády, už som bol najlepší na svete a lietali ako rakety. Mali z toho normálne zábavu, boli však pritom vrcholne sústredení, čo nebýva pravidlom. Stále na mňa mrkali, či je to OK, ja som samozrejme nešetril pochvalami, lebo to tak aj bolo.

      Delegácie na zajtra ešte nepoznáme, dozvieme sa ich až predpoludním. Zajtra sa hrajú o 17.00 a o 20.00 zápasy o postup do štvrťfinále. A aby som nezabudol – je nás tu päť –  pribudli k nám, teda k Piotrovi Dudekovi, Volkerovi Schiemenzovi a mne z Herningu pricestovavší (do kelu, to je výraz, ako od Hviezdoslava) Milan Labašta (CZE) a Andrej Zenovič (RUS). A do SRC prišiel aj Nihat Ermihan (TUR) – člen ERC. Uvidíme, ako nás nasadia na zajtra, to možno niečo naznačí, koho si tu po štvrťfinále zo všetkých desiatich nechajú až do finále. Ako som písal, zostáva šestica.

      Takže držte palce a držte aj našim, lebo s tými Rusmi sa predsa len dá hrať. Nemci ukázali, ako na nich. Nakoniec to zasa nebolo až také krátke, ako som si myslel. Tak vám treba, ak ste to dočítali až sem… Peter

      Report č. 4 – 22.9.2013

      Druhý zápasový deň za nami a tretí pred nami. Už to nabralo normálny turnajový rytmus, ktorý bude po prvýkrát prerušený v pondelok presunom do Aarhusu. Vrátim sa k včerajšku.

      Po včerajšom mítingu sme sa na niečo vyše hodinu vybrali na prechádzku s Piotrom Dudekom. Zašli sme až takmer do centra, prešli dva krásne parky a obzerali sme sobotnú pokojnú oddychovú atmosféru. Počasie zatiaľ praje, aj keď nie je nejako krásne, ale aspoň neprší. Iba jednu noc nám trochu zvlažilo trávniky v hotelovej záhrade.

      Zápasy boli zaujímavé. Bielorusi prekvapujúco zobrali Talianom prvý set, druhý bol už zasa úplne jasný v prospech Berrutovho družstva a dohrali to v pohode. V záverečnom sete Bielorusov totálne udusili blokmi. Dobrá divácka kulisa sa ešte zlepšila v našom zápase domácich Dánov s Belgičanmi. Zasa  prišlo cca 2200 divákov a „Vikingovia“ povzbudzovali ako o dušu. A že vraj chladní severania. Nám sa s Piotrom pískalo veľmi dobre, veď už máme čosi spolu za sebou. Bolo na smolu, že dánski čiaroví ani v tomto zápase neprekročili svoj tieň. Peter musel až 5-krát zmeniť ich signalizáciu a to pri úplne jasných loptách – dobrých 20-30 cm von alebo dnu ukázané naopak. Väčšinou bohužiaľ v prospech domácich. Belgičania ale videli, že obaja pískame rovinu, tak sa vždy s dôverou obracali na nás. Ja som si toho tiež zapískal dosť, aj prešľapov aj sietí. Prvý set nadšene hrajúci Dáni vyhrali tesne, potom bol zápas aj ďalej vyrovnaný, ale koncovky zvládli lepšie skúsenejší Belgičania a hoci vo štvrtom Dáni viedli už 24:21, vlastnými chybami v koncovke sa pripravili o tie-break – pokazený servis, aut po smeči, nedôrazný zablokovaný útok a bolo vyrovnané. Poslednú loptu na 28:26 Piotr odpískal potiahnutú loptu dánskemu nahrávačovi. Hovorí sa, že v takých chvíľach je to niekedy ťažké zapískať, ale chyba je chyba a je jedno, za akého stavu. Keby to neodpískal, Belgičania by ho zožrali. Domáci sklamaní, ale v konečnom dôsledku uznali správnosť rozhodnutia. Hodnotenie bolo relatívne jednoduché – obaja very good a ja mám 95,7. Ani som nevedel, že Gennadij dáva aj viac ako už spomínaných 95. Ešte som to u neho nezažil.

      Večer sme spoločne oslávili Volkerove 55. narodeniny, reku „vitaj v klube“. U mňa v izbe sme posedeli do cca polnoci.

      A čo nás čaká dnes:

      15.00: DEN–BLR, Yener–Dudek, zápas o postup zo skupiny (bieloruský 1. nahrávač má zlomený prst po včerajšom zásahu na bloku)

      18.00: ITA–BEL, Bajči–Schiemenz, zápas o prvé miesto a priamy postup do štvrťfinále.

      Zajtra ráno sa po skupinových zápasoch už rozlúčime s Azizom Yenerom, ktorý odchádza a my sa sťahujeme a o 10.00 sa premiestňuje do Aarhusu, kde budú zápasy play-off o postup do štvrťfinále a štvrťfinále samotné. Tam večer od 20.00 musíme znovu zvládnuť celý proces „kliniky“, nácvik protokolu a skúšku čiarových, utieračov, podávačov a všetkého okolo ešte raz a o 22.00 máme ešte technický míting. Bude to zasa dlhý deň.

      Neviem, či sledujete aj ostatné zápasy, ale je tu relatívne dosť prekvapivých výsledkov. Máme aj s Piotrom pocit, že práve Anastasi s poľskou družinou trochu kalkuluje s výsledkami a snaží sa vo štvrťfinále vyhnúť Rusom. Nemci šliapu ako hodinky, hlavne vďaka „bucharovi“ Grozerovi – s Rusmi napr. v trojsetovom zápase uhral 26 bodov. Držte palce našim a, ak vám zostane čas, aj mne.

      Peter

      Report č. 3 – 21.9.2013

      Znovu pozdravujem z Odense. Keď píšem nie je piatok večer ale sobota predpoludním. Myslel som, že ešte niečo po návrate zo zápasov stihnem napísať, ale zasa sme skončili všetko o polnoci. Ale po poriadku.

      Začali sme krátkym dopoludňajším mítingom, ktorý bol iba potvrdením dobrej roboty pri klinike a zvládnutia nácviku protokolu a samozrejme nasledovali delegácie. O nich už viete. Musím sa pristaviť pri tom, ako to bude s nomináciami na záverečné dni – semifinále a finálový deň. Rozhodnuté bolo o tom, že na tieto dva dni v Kodani sú zatiaľ nachystaní desiati z nás. Z nich sa pre štvrťfinále rozhodne o šiestich, ktorí nakoniec na tie záverečné dni naozaj aj zostanú. Bude sa vidieť podľa zostavy postupujúcich družstiev, rozhodnutie bude SRC robiť asi v deň štvrťfinálových zápasov alebo ešte v deň play-off zápasov o postup do štvrťfinále. Sme tu traja, ktorí končíme tento rok a ďalší dvaja, ktorí už nemajú šancu pískať nasledujúce ME. Uvidíme, ako to dopadne.

      Hneď po mítingu sme sa odviezli do centra mesta na krátku prehliadku starých uličiek, ktoré sú tu skutočne hojné a aj tie najstaršie domy sú perfektne zrekonštruované a stále užívané. Aj vďaka tomu celé mesto pôsobí úhľadne, pokojne, nikde nie sú vysoké budovy, v celom meste sú vraj iba 4 budovy, ktoré majú viac ako 4 poschodia. Výborne tu majú vybudované cesty – každá jedna je aj s pruhmi pre cyklistov a že sú poriadne využívané, to je len samozrejmé. Bicykle sú všadeprítomné. Rovnako ako pamiatka vysoko ctenej osobnosti Hansa Christiana Andersena. Spisovateľ, rozprávkar, dramatik, cestovateľ. U nás sa asi pomerne málo vie, čím všetkým sa zaoberal, až tu som sa to aj ja dozvedel v jeho múzeu, ktoré sme navštívili. Vedeli ste, že precestoval 9 rokov svojho života a navštívil viac ako 30 krajín a napísal z nich množstvo cestopisov? U nás sa o ňom hovorí len ako o autorovi svetovo známych rozprávok, na ktorých som aj ja vyrastal (okrem Dobšinského a rozprávok z tisíc a jednej noci…). Bol omnoho komplexnejšou osobnosťou. A expozícia v jeho dome je spravená skutočne vynikajúco. Toľko správy z kultúry. Teraz naspäť k športu a volejbalu zvlášť.

      Po dlho trvajúcom obede (vynikajúcom) z kuchyne, ktorá bola ocenená viacerými vyznamenaniami, som popoludnie strávil tvorbou predchádzajúceho reportu. Dúfam, že som vás ním neunavil. Až keď som ho odoslal, zistil som, koľko toho je. Ale rád sa podelím aj s drobnosťami, aby ste mali prehľad o tom, čo tu zažívame. Náš zápas Belgicko vs. Bielorusko mohol byť aj veľmi napínavý, ak sa vyvíjal tak ako prvý set. V ňom Bielorusi celý čas viedli až do stavu 20:18, potom však Belgičania uhrali 4 body za sebou, čo Bielorusov zlomilo a set skončil na 22. Druhý set bol vyrovnaný do stavu asi 12:12, potom zasa belgický mančaft pridal na dôraznosti a pohodlne vyhrali. No a tretí set to už bola pomerne jednoznačná záležitosť Belgičanov. Pomerne jasne 3:0, ale zápas mi plynul tak rýchlo, že sa mi ani veriť nechcelo, že to trvalo jeden a pol hodiny. V druhom zápase vo veľmi príjemnej športovej atmosfére a slušne zaplnenej hale (cca 2200 divákov) domáci Dáni prehrali s Talianmi s kopou mladých hráčov 0:3, ale prvý set squadru azzuru riadne naťahovali – uhrali 22 bodov. Zajcev tvrdil muziku. Ako obyčajne – hral neuveriteľne vysoko – vidno to aj na fotkách. Zaujímavé bolo, že na zápas prišli aj ľudia, ktorí o volejbale vedia veľmi málo, alebo skoro nič, lebo počas zápasu domácich, keď som sedel na tribúne medzi VIP, za ma jedna dáma spýtala, prečo sú niektorí hráči oblečení inak, ako zostatok družstva. Tak som jej musel vysvetľovať, kto je to libero a ako funguje. No aj napriek tomu, že o volejbale nič nevedela, bavila sa a povzbudzovala ako strhaná.

      Mne sa pískalo s Volkerom veľmi dobre, asi štyrikrát som opravil čiarových, lebo jednoducho nestačili na takú rýchlu hru. Ale mal som vraj najslabšiu skupinu čiarových. Nie sú okrem toho navyknutí na spoluprácu s prvým rozhodcom tak, ako to ja preferujem, tzn. stály kontakt očami. Snáď sa nám podarí z nich niečo vykresať. Po zasa dlhotrvajúcej večeri sme sa dostali na izby až o polnoci a preto končím report až zasa tesne popoludní v sobotu.

      Dnes na mítingu nám v podstate nebolo čo vytknúť, od Gennadija Žarikova som dostal 95, čo je jeho maximum, tak som spokojný. Ostatní tiež boli very good, ale body neviem.

      Dnes sú začiatky časov posunuté dopredu – je víkend, tak ľudia prídu aj na tretiu a šiestu:

      15.00: BLR–ITA, Schiemz–Yener, ja robím rezervu a

      18.00: BEL–DEN, Dudek–Bajči, rezerva Yener.

      Teším sa na dobrú atmosféru.

      Peter

      Report č. 2 – 20.9.2013

      Ahoj všetkým.

      Dobieham zameškané. Je už piatok ráno a ja som ešte vo svojich reportoch o dva dni späť. Tak teda ako sa u nás na strednom Slovensku hovorí: in medias res.

      Streda bola náročná na čas. Začala sa naším prvým skutočne pracovným mítingom trvajúcim 3 a pol hodiny. Hlavnou náplňou bolo upozornenie na najdôležitejšie zmeny v pravidlách, túto prezentáciu viedol Nihat Ermihan – člen komisie rozhodcov CEV. Viedol to v duchu interaktivity s krátkymi otázkami a jednoduchými odpoveďami z našej strany. Ďalej sme si spoločne prešli otázky a správne odpovede nášho on-line testu aj so zdôvodneniami. Jarmo Salonen bol až neuveriteľne uvoľnený, vtipný a rozšafný, takého je ho vidieť málokedy. Janko Rek potom prezentoval výsledky, ktoré sme dosiahli. U všetkých testov to bolo na 100 %, ale vďaka tomu, že každý ho musel mať za 100 %, inak ho systém ďalej nepustil. Ak niekto mal na prvý pokus menej, systém ho vrátil nazad a test musel opakovať, bolo to sťažené tým, že otázky aj poradie alternatív v odpovediach bolo prehádzané a asi štvrtina otázok bola zmenená. Nebolo možné jednoducho poznačiť si správne odpovede, resp. ich označenie v poradí otázok, človek musel test poctivo prejsť znovu a pozorne celý. Opakovaní testu bolo neobmedzene. Mne sa podarilo jeden spraviť na prvýkrát a druhý s jednou opravou. Celkom dobre. Hlavný test s 37 otázkami, na ktorý boli dve hodiny a s alternatívami u niektorých otázok až po g), a v ktorom bolo potrebné dosiahnuť obvyklých 80 %, bolo možné vypĺňať iba jedenkrát. Ak človek neuspel na prvýkrát, mal smolu. Ja som dopadol na 92 % a bol som v poradí tretí. Najviac bodov som stratil na tabuľke s alternatívami menovania nového libera u družstva s jedným resp. dvomi liberami, pri zranení resp. vyhlásení za neschopného, ktorých bolo cca 20. Zaujímavý bol aj prehľad času, ktorý sme strávili nad jednotlivými časťami testu. Na hodinové testy boli dosiahnuté časy od 23 minút po 56 minút, na dvojhodinový od 89 minút po 151 minút. Najdôležitejšie bolo, že všetci skúšaní vyhoveli. Dopisovací test sa v konečnom dôsledku nehodnotil, pretože hoci všetci odpovedali v podstate správne, systém, ktorý ho vyhodnocoval, pri akomkoľvek chýbajúcom slove odpoveď neuznal. Úroveň zvládnutia testov bola hodnotená ako dobrá.

      Hneď po obede sme sa presunuli do krásnej haly, kde sa bude hrať skupina, v ktorej budú účinkovať aj naši reprezentanti (držte im palce) a kde sa hralo aj finále svetovej ligy pred rokom. Kapacita 12.000 divákov a na každý zápas sa očakáva vypredané hala (v prípade poľskej reprezentácie je to tak už niekoľko mesiacov). Pripravili pre nás zostavu podávačov a utieračov, ktorá síce nebude na zápase samotnom, ale zvládli to celkom dobre, len s malými drobnosťami, ktoré bolo treba odstrániť. Počas celej inšpekcie, ktorá trvala skoro tri hodiny, sme zároveň absolvovali aj lekársku prehliadku, kde nás merali, vážili, merali tlak, skúšali sluch, zrak a dokonca aj farebné videnie. A čuduj sa svete – prešiel som. Čo sa týka tlaku, tak som ho mal ukážkový 120/80, s okuliarmi vidím aj drobnosti, stále som sa na počudovanie nescvrkol – stále mám 188 cm, pás 93, BMI mi vyšlo 26,3 – v pohode a trafil som aj rozoznať červenú farbu od zelenej!!! Niektorých kolegov ale doktor obracal ďaleko viac a opakovane sa museli k nemu kvôli meraniu tlaku vrátiť, aby sa dostali do normálu. S BMI ako som už spomínal mali viacerí takpovediac šarvátku, tesne lízali 30 zo spodnej strany. Ale prešli. Takže do budúcnosti – žiadne zahrávanie sa s váhou a figúrou, to môže každého diskvalifikovať. A nielen na kurze, aj v priebehu kariéry tým budú všetci limitovaní.

      Po nácviku, zdravotnej prehliadke zasa hajde do hotela (polhodinová cesta) a hneď ďalší míting o výsledkoch prehliadky, čo treba mať na zreteli, čo ešte v jednotlivých mestách overiť pri následných „klinikách“ atď. A už bolo zrazu skoro deväť hodín a večera, po ktorej nás (mňa s Milanom Labaštom) poľskí kolegovia hneď zbalili, naložili do áut a odviezli na nočnú obhliadku prístavného mesta Sopot (kde je spomínaná hala). Poobzerali sme pekne nasvietené nábrežie, mólo, námestie a keďže bolo dosť chladno, tak sme sa potrebovali niečím zahriať. Tak sme skončili piati pri fľaške kvalitnej Žubrówky. Ani sme sa pri debate nenazdali a bola polnoc, zasa cesta taxíkom (akoby sme sa nemali nacestovať počas ME dosť), popakovať a ráno o 8.00 už nástup do minibusov smerom na letisko v Gdańsku a let do Kodane. To bola teda prvá časť mojej anabázy – poľská.

      Z tohoto prehľadu možno vyplynulo, prečo meškám so svojimi reportmi, ale už sa pomaly dostávam do časovej ažurity. Tak teda štvrtok poludnie a my vystupujeme v Kodani, tu sa lúčime so štvoricou kolegov, ktorí idú pískať skupinu v Herningu – Milan Labašta, Andrej Zenovič, Ivajlo Ivanov a Stephan Grieder. Majú to do Herningu o niečo ďalej – asi 300 km, my – Piotr Dudek, Volker Schiemenz, Aziz Yener a ja iba 160 km do Odense. Cestou sa vyhýbame polhodinovej zápche na diaľnici tým, že zídeme na súbežnú cestu a cez malé dedinky sa po 50 km opäť dostávame bez problémov na už odopchatú časť diaľnice. Vďaka tomu sme videli pekné, pokojné, čisté, upratané vidiecke sídla. A pretože bolo slnečno (na počudovanie), tak sme z toho mali aj veľmi príjemný dojem. Cestou sme prešli aj z ostrova na ostrov po 18 km dlhom moste, ktorého hlavné pole vo výške 70 m nad morom podplávajú aj tie najväčšie lode. 260 metrov vysoké pylóny sú skutočne impozantné.

      Do Odense sme dorazili presne podľa rozvrhu. Ubytovaní sme v hoteli zriadenom v bývalej farmárskej usadlosti, neďaleko centra mesta, ale je to skutočne na úrovni. Privítal nás aj majiteľ hotela, čiperný sedemdesiatnik, ktorý sa hneď chválil, že ovláda niekoľko slov po poľsky. Aj vďaka tomu, že aj tu v meste je pomerne početná poľská komunita. Odense – asi 170-tisícové, tretie najväčšie mesto Dánska má zvláštny prívlastok – mesto žien. Vysvetlili nám, že nie preto, že by ich tu bolo mimoriadne veľa, ale preto, že je tu akási zvláštna tradícia, zvyk, alebo ako to nazvať, alebo to je v tunajších ženách akosi zakódované, ony sa totiž stále usmievajú. A je jedno, či s nimi hovoríte, či ich stretnete, či sa na ne pozeráte, alebo nie, bez rozdielu veku, stále majú úsmev na tvári. Asi sú spokojné a šťastné. Bodaj by to bolo aj u nás tak…

      Nás tu po neskorom obede čakala zase skúška a obhliadka v hale, nácvik protokolu, výcvik utieračov, podávačov, čiarových rozhodcov, nosičov vlajok, proste všetko ako v Sopote ešte raz a podrobnejšie, náročnejšie a dôkladnejšie, pretože tu nemajú s organizovaním takéhoto podujatia skúsenosti. Decká sú ale vnímavé, usilovné, všetky do jedného aj v 10 rokoch dobre hovoria po anglicky, takže sme mali úlohu o to jednoduchšiu. Mal som na starosti nosičov vlajok a quickmopperov. V relatívne obmedzenom čase sme to zvládli a obe zostavy, ktoré sa počas dvoch hraných setov vystriedali fungovali skoro bezchybne. Gennadij Žarikov nás za odvedenú robotu pochválil a dúfame, že sa to dnes aj na priebehu zápasov prejaví. Pri kontrole vybavenia však vznikol menší „škandál“. Rozhodcovská stolička je beachvolejbalová. Takže nastalo veľké haló okolo toho, kto to kedy z CEV-u odsúhlasil, ako k tomu vlastne prišlo, rozbehla sa mašinéria a dnes vraj už bude iná poriadna rozhodcovská stolička, aby sme mohli normálne fungovať  na kolíku. Technický míting večer bol do istej miery poznačený aj touto skutočnosťou, ale viac sa o tom hovorilo (skoro kričalo) pomimo, aby sa oficiálny charakter mítingu nenarušil. Uvidíme, ako to dopadne, na čom vlastne budeme fungovať. Tým a večerou v priestoroch haly sa nám skončil štvrtkový neskorý večer (míting končil skoro o 21.30). Takže do postele sme sa zasa dostali až po 23.00.

      Ale aby som vás príliš neunavoval, svoje informácie o piatkovom programe až neskôr. Pre tento moment iba základná informácia o dnešných nomináciách:

      prvý zápas o 17.30 BEL–BLR, Bajči–Schiemenz, druhý zápas o 20.45 DEN–ITA, Yener–Dudek. Takže dvaja najstarší začíname a Volker ešte bude na druhom zápase robiť rezervu.

      Držte palce našim a môžete aj mne.

      Peter

      Report č. 1 – 19.9.2013

      Ahoj, všetci doma. Tak, ako som sa zaviazal, že budem po Svetovej univerziáde aj z konania Majstrovstiev Európy mužov v Poľsku a, hlavne pre mňa, v Dánsku prinášať pravidelné reporty, tak teda aj činím. Hoci som sem dokvitol už 17.9. teda v utorok, tento svoj prvý report píšem až 19.9. Ale poďme po poriadku.

      Utorok – prvý príchodový deň nebol ničím výnimočný, snáď len tým, že sme skutočne len dorazili do miesta konania jednej zo skupín – v Gdyni. Tu sa na úvod stretlo celé vedenie ME, teda komplet jury, organizátori z poľskej aj dánskej strany a všetci 16 rozhodcovia. Zvláštne bolo moje cestovanie, keď som do Gdyne z Viedne letel cez Mníchov. Aj tu asi rozhodovali ceny leteniek. V Mníchove na letisku sme sa stretli s podstatnou časťou kolegov rozhodcov a členov SRC (pre všetkých – special referee commision). Prestup to bol mimoriadne rýchly – od pristátia do odletu 45 minút – a vďaka tomu, že sme neleteli cez Paríž, tak nám do Gdaňska doručili aj batožinu. Pre tých, ktorí už zažili parížske letisko Charles deGaule, to netreba zvlášť zdôvodňovať. Okolo pol druhej sme boli už v hoteli, kde nás za organizátorov privítal hlavne mladý kolega Pawel Burkiewicz, ktorý bude počas skupiny v Gdyni po ruke našim kolegom. Až do večera sme poobede mali voľno, tak sme každý zaliezli do svojich izieb a prečkali sme veternú búrku, ktorá preletela nad mestom. Počas maxima toho vetra mi okno na izbe tak zavýjalo, že som vážne uvažoval, že si nechám vymeniť izbu. Po hodine a pol to však prešlo. Izbu mi ale tak vychladilo, že trvalo do druhého dňa, kým sa to trošku zlepšilo. Hlavne preto, že sa ešte nekúri. Tu na severe Poľska sú ale asi navyknutí na chladnejšie podmienky ako u nás. Nevadí, prečkali sme aj horšie.

      Prvým oficiálnym bodom nášho programu bol spoločný míting všetkých rozhodcov a SRC, ktorej tu velí predseda Európskej rozhodcovskej komisie Janko Rek. Okrem neho budú s nami fungovať v jednotlivých skupinách Jarmo Salonen, Nihat Ermihan a Gennadij Žarikov (ten s nami aj tu v Odense). Toto prvé stretnutie trvajúce cca 1 a pol hodiny skončilo o pol jedenástej večer. Jan Rek ním navodil atmosféru pracovného stretnutia a pre nás pracovného charakteru celých Majstrovstiev. Venoval sa hlavne tomu, akí by sme ako rozhodcovia mali byť. Podstatné je, aby sme ctili a dodržiavali ducha hry (naše známe spirit of the game) a nekoncentrovali sa na drobnosti, ktoré sú síce súčasťou zápasu, ale nie sú podstatné. Treba sa sústrediť na perfektné sledovanie hry, to je najdôležitejšie. Darmo sme prísni napr. na hráčov v zóne rozcvičovania, aby čiaru neprekročili o 10 cm, keď nám uniknú v pozícii dvojky napr. chyby v postavení, alebo chyby na sieti. Samozrejmosťou pre nás musí byť čestnosť a nestrannosť. Pripomenul nám, že stále viac a viac bude dôraz kladený na to, ako volejbalový rozhodca má vyzerať a tomu budú podriadené aj nároky na všetkých rozhodcov na finálových turnajoch všetkých kategórií. Teda BMI do 30 je absolútnou podmienkou. Aj tu sú niektorí, ktorí sú skutočne na hranici. Zdravotný stav, a to skutočný, nielen deklarovaný na certifikáte, sa bude v budúcnosti kontrolovať oveľa komplexnejšie a náročnejšie ako tu. A to vrátane fyzickej kondície, resp. športovej „výkonnosti“. Aj rozhodcovia, nielen prvý a druhý, ale aj čiaroví, musia byť fit a byť akoby modelom športovej osobnosti. Dnes tu medzi nami už nie je žiadny kolega, ktorý by mal „brucho“ a tí, ktorí majú jeho náznak, majú riadnu výstrahu – aj cez spomínaný BMI.

      Janko sa ďalej venoval našej príprave na turnaj, po prvýkrát realizovaný prostredníctvom e-learningového systému on-line. Ten sme museli do stanoveného termínu absolvovať. Celý systém bol nastavený tak, že každý musel prejsť a prečítať podrobne celé texty pravidiel, Casebooku a guidelines a absolvovať 4 on-line testy v limitoch bodov a času. Celé to človeku zabralo dobrých 10-12 hodín čistej práce. To bol ten minimálny čas podľa vyjadrení všetkých kolegov, vrátane mňa. Náročné, ale účinné. Každý po teoretickej stránke prišiel nabudený, pripravený a na mítingu v ďalší deň, zrejme aj vďaka tomu neodzneli žiadne nezmyselné otázky. Tento e-learningový systém je prístupný na stránke CEV pre všetkých medzinárodných rozhodcov a každý si ním môže prejsť, vrátane testov. V tejto časti bude mať hneď aj výsledky. My sme mali v špeciálne pripravenej časti len pre rozhodcov ME tri výsledky hneď, štvrtý nám oznámili až tu. Technika, ktorá je dnes k dispozícii, musí prinášať úžitok aj vo vzdelávaní rozhodcov. Aj v tejto oblasti, hlavne vo využití video techniky by sme sa mali aj my doma posunúť o nejaký krok ďalej. Ideálne by bolo znova každému z rozhodcov ukázať, ako na ihrisku pôsobí, to býva v mnohých prípadoch najúčinnejšie.

      Osobnosť rozhodcu – to bola ďalšia oblasť, ktorej sa Janko Rek venoval. Ako aj my zdôrazňujeme – rozhodcom som nielen, keď vyleziem na „kolík“, ale rozhodcom som od momentu, ako získam licenciu a okolie ma vníma ako súčasť systému. V každom momente sa na nás ľudia pozerajú ako na rozhodcu, ako komunikujeme, ako sa správame, ako sami seba prezentujeme, či sme čestní, nestranní, poctiví. To je neodmysliteľná súčasť toho, čo ako rozhodca robím. Uvedomenie si tejto skutočnosti a svojho poslania každému rozhodcovi pomôže dostať sa na vyššiu úroveň.

      To boli najdôležitejšie veci z nášho prvého stretnutia v utorok večer.

      Budem pokračovať ešte dnes neskoro večer po návrate z haly, ale tento report odosielam už teraz, aby ste mali čo čítať…

      Peter

      Foto: zdroj Peter Bajči a www.cev.lu

      Fotogaléria

      OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: ITA vs. FIN OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: obrázok jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_10.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_11.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_12.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_13.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_14.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_15.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_16.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_17.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_18.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_19.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_20.jpg OBRÁZOK: Bajci_ME_DEN_2013_21.jpg

      Komentáre

      Danica pred 4 rokmi

       Danica

      ahoj Petko, dakujeme pekne za prvy report, tesim-e sa na dalsi a velmi drzim palce na turnaji… uspesny zajtrajsi vstup a hlavne dobre pocity a spokojnost po zapasoch :)

      Odpovedať

      Juraj Mokrý pred 4 rokmi

      Juraj Mokrý

      Dnes Peťo ako jednotka o 17.00 v zápase v Odense BEL – BLR, s Volkerom Schiemenzom…

      Odpovedať

      Danica pred 4 rokmi

       Danica

      ahoj Petko, takze otvarate skupinu… drzime palce a dobry zapas !!! vela stastia a volejbalovu pohodu… :)

      Odpovedať

      Fedor Tiršel pred 4 rokmi

      Fedor Tiršel

      Peto,

      vdaka za cas co tomu to zapisniku venujes – velmi dobre sa to cita ;).

      Odpovedať

      Juraj Mokrý pred 4 rokmi

      Juraj Mokrý

      Hlavu hore, Peto, odviedol si fantasticku robotu, nielen na tomto turnaji a nielen tento rok! Osobne som velmi rad, ze sa Ti sampionat vydaril!!! Za reporty samozrejme velmi pekne dakujem(-e). Pozdravujem Teba i vsetkych ostatnych, vychutnaj si dnesne finale ako „rozhodca v hladisku medzi Fabriziom a Andrejom“ :-) A zajtra stastnu cestu domov…

      Odpovedať

      Danica pred 4 rokmi

      Danica

      ahoj Petko, krasne a srdecne pozdravy do Kodane, super vykon, dufam, ze aj vsetky hodnotenia boli primerane dojmu z internetu a obrazovky, blahozelam, super reprezentacia, predpokladam, ze okrem dojmov a roznorodych zazitkov, ste boli dobra partia, aj vo finalovom „kruzku“ :) stastnu cestu domov a pohodovy dnesny post-finalovy vecer … pozdravujeme… a velmi pekne dakujeme za reporty… super citanie… :)

      Odpovedať

      Róbert Nemček pred 4 rokmi

      Róbert Nemček

      Díky za super čítaníčko. Gratulujem k výborným rozhodcovským výkonom.

      Odpovedať
      Pridať zrušiť odpoveď


      Môžete použiť Texy! syntax. HTML značky nie sú povolené. Príklad povolenej syntaxe: "text odkazu":odkaz, **tučno**, *kurzíva*, `code`. Vaše IP adresa bude zaznamenaná.

      Návrat späť

Užívateľ

Zabudnuté heslo

Neprehliadnite

Facebook

Partneri

Logo: SVF Logo: MEVZA Logo: CEV Logo: FIVB Logo: volley-country Logo: Volejbal.sk

Staré stránky

Prejdite na staré stránky AVR.


Hlavné menu:
Vyhľadávanie: